Ako si ma našiel Ten, ktorého som hľadala

„K Bohu sme tak blízko, ako ho k sebe pustíme“ – to je myšlienka Ricka Warena z knihy „Proč jsme vůbec tady“, ktorá mi pripomenula obdobie, kedy som hľadala. Hľadala samu seba a taktiež Niečo, čo je viac ako tento svet, Niekoho, kto by stál pri mne v radosti aj ťažkostiach, Niekoho, kto vidí a pozná ma viac, než poznám samu seba. 

V tejto myšlienke sa skrýva a je ukryté to, čo vystihuje, ako som sa stavala k Bohu a k otázke viery. Od malička som bola obklopená ľuďmi, ktorí chodili do kostola, či už medzi kamarátmi alebo v rodine, no a tak som tam začala chodiť aj ja. V tej dobe som verila, že existuje Boh ako niekto, kto všetko vidí, pomáha a je niekde okolo nás – až do mojich asi 14 rokov to pre mňa bola taká samozrejmá vec. Vtedy som začala uvažovať o tom, v ČO alebo v KOHO vlastne verím a čo všetko znamená slovo VIERA. V období strednej školy som spoznala ľudí, ktorí žili naozajstnou živou vierou, čo som dovtedy asi ani nepoznala. Či už to boli English campy, organizované kresťanmi zo Žiliny, alebo to bol kresťanský festival Campfest, všade som videla a stretávala ľudí, ktorí vraveli, že Boh je náš Stvoriteľ, je náš Nebeský Otec, a že s Bohom môžem mať vzťah. Vzťah s Bohom bola prvá vec, ktorá ma dá sa povedať uchvátila. Od tej doby ma takýto ľudia – kresťania priťahovali. Chcela som poznať to, čo poznajú oni, prežívať to, čo oni. Ale nejako to proste nešlo.
A tu pripomínam citát, že „ k Bohu sme tak blízko, jak ho k sebe pustíme“. To neznamená, že keď som hľadala, alebo keď som mala pocit, že Boh neexistuje, že On tu nebol. Práve naopak. Vo chvíľach, keď som si myslela, že neexistuje, som bola ja tou vzdialenou. A to až do tej doby, kedy mi niekto (konkrétne decká na Jarnom víkende) neukázal skutočnosť, že Ježiš je tou jedinou cestou k Bohu. Na moju otázku dáva odpoveď Biblia sama. Je napísané: „Ježiš mu odpovedal: ,Ja som tá cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.” ( Jan 14,6). 
Hoci som o Ježišovi počula mnohokrát, nikdy som si neuvedomila, akú dôležitú úlohu v mojom vzťahu s Bohom hrá. To, že bol Ježiš ukrižovaný a umrel, nebola len nejaká náhodná udalosť. Ježiš umrel za mňa i za všetkých ľudí, pretože sme hriešni a hriech je od Boha vzdialený. Stalo sa tak, aby sme mali večný život. A tu je ďalšia vec, ktorá mi prišla v dobe, keď som uverila ohromujúca. A tou je priam neuveriteľne obrovská milosť a  láska od Boha. „Lebo Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ ( Jan 3,16) Boh obetoval za moje hriechy svojho Syna. Nemusím byť matkou, aby som vedela, že je to obrovská obeť, ktorej veľkosť som si, možno preto, že tou matkou nie som, ani nedokázala vtedy predstaviť. Ale keď si uvedomím, že táto smrť slúži pre záchranu našich životov a životov ďalších generácií... Dokážete si to množstvo predstaviť?
Pred tým, ako som prijala Ježišovu obeť, som si myslela, že najskôr musím Boha dobre spoznať a všetko o ňom vedieť, a až potom môžem uveriť, ale ono to tak nefunguje. Môžem sa snažiť spoznať Ho a vedieť všetko o Ňom a jeho zámere s nami čo najrýchlejšie, ale len Boh sám mi odhalí práve toľko, koľko potrebujem vedieť. Dôležitým krokom je veriť Jemu.
Rovnako som sa bála, že nebudem pre Boha dosť dobrá, a že nedokážem byť takou, akú ma chce. Ale to bol môj pohľad na vec. Boh ma pozná, vie, že mám svoje chyby, že nie som dokonalá a predsa ma má rád. Vie aj to, že som hriešna. Veď aj kvôli mne poslal na zem Ježiša. Ja sa môžem snažiť konať čo najviac dobra, pomáhať iným, vyzerať pred Ním dobre, ale moja snaha nie je to, čo ho zaujíma. On vidí, čo robím, skrze moje srdce – to je pre neho dôležité.